:)

Izba. Styri steny prikryté ďalšími dvoma. Uzatvárajú priestor, ktorý sa dobrovoľne izoluje od zvyšku sveta. Nie je tam nikto a nič, len jeden človek, počítač a bežné veci potrebné k bežnému životu. Chladné steny zohrieva iba hudba, ktorá sa valí z membrán reproduktorov. No malý závan  teplého vzduchu nerozpustí ľadovec. Nikdy. Izba je stratená navždy aj so svojím obsahom. Prečo? Pretože tak to chcel osud. Tak to chcela láska, tak to chcel  svet. Tak to chce život, tak to chce smrť.
O živote po živote sa dá polemyzovať celé hodiny, ale neapadlo niekeho rozprávať o smrti v živote? O ľuďoch, ktorých to tu vobec nebaví. O tom množstve bytostí, ktoré už nemajú chuť kráčať po tejto zemy. O ľuďoch, ktorí iba čakajú na smrť a prácou si krátia čas.
Spáchať samovraždu. To je to čo sa mi premáva mysľou. Mať pokoj od sveta a všetkého čo ho tvorí. Necítiť emócie, nevidieť každý deň tých ľudí. necítiť každý deň obrovskú dieru v hrudi, pretože ju nemá kto naplniť. Objatie, teplo a láska ma už nebudú ťažiť. Nebudem sa musieť každý deň pýtať sám seba, aký to má význam. viem žiaden. Neexistuje dôvod ľudskej existencie ktorá si ho sama neurčí. To je výsada ľudí, alebo skôr prekliatie? Koľko ľudí skončilo v ústavoch, alebo kláštoroch, len preto, že nedokázali nájsť odpoveď. To ma ťaží. Odpovede. Zodpovednosť za každodenné konanie. Neoprel som sa o boha, rodičia už sú len spomienkou na detstvo.  Spáchať samovraždu a ostať ďalej žiť v tomto svete. čas sa kráti . Sila a energia sa míňajú závratnou rýchlosťou. už iba okamih a je koniec... Umrieť a chodiť po uliciach akoby sa nič nestalo, v tom vidím jediné moje východisko.